Od čias, ako si ľudia vytvorili prvé písmo, začali písať prakticky na všetky dostupné materiály, ktoré im príroda ponúkala - na olivové, či palmové listy, na lyko z lipy, na brezovú kôru, na drevené doštičky, na hlinu vypálenú i nevypálenú, na plátno i na kameň alebo vyrývali znaky do kovu aj do tabuliek pokrytých voskom. Najpoužívanejšiu látku na písanie však vyrobili v Egypte okolo roku 1800 pred n.l.. Starí Egypťania vyrábali na zaznamenávanie myšlienok a udalostí špeciálne upravené lyko rastliny Gyperus papyrus. Odtiaľ teda pochádza názov starovekého predchodcu papiera - papyrus, ale i samotné pomenovanie papier.

Egypťania pri výrobe papyrusu postupovali tak, že z byle tejto štvormetrovej rastliny narezali tenké plátky, nakládli ich vedľa seba na rovnú kamennú platňu, zaliali škrobom z jačmeňa a znova priečne preloží jednou vrstvou plátkov. Obe vrstvy sa zlisovali a vyhladili - a  po orezaní okrajov vznikol úhľadný štvorcový hárok s rozmermi 30x30 cm. Egypťania ho balili po 20 kusoch a úspešne vyvážali prakticky do celého sveta.

Papyrus bol na svoju dobu naozaj prevratným objavom, ale súčasne mal niekoľko nevýhod. Bol veľmi krehký, neznášal vlhko a nedal sa nijako skladať. Napríklad knihy z neho sa museli vyrábať osobitým spôsobom tak, že sa jednotlivé plátky (hárky) zlepovali do dlhého, niekoľko metrového pásu, ktorý sa zroloval do zvitku ukončeného valčekom na držanie. Na papyrus sa písalo iba z jednej strany a to priečne, takže kniha vyzerala ako dlhý rad krátkych stĺpcov zoradených vedľa seba. Riadky boli tiež krátke, po 34-38 znakov.

Takto písané knihy sa ukladali do koženého alebo pláteného puzdra. Knižky to boli síce krásne síce krásne, ale nepraktické. Častokrát sa veľmi dlhý zvitok skrúcal, utekal späť, takže ten, kto chcel v knižke niečo nájsť potreboval k čítaniu špeciálneho pomocníka, ktorý zvitok držal. A tak ľudia začali premýšľať, ako vytvoriť niečo jednoduchšie. Pomohla, ako mnohokrát náhoda.

V Egypte vládol pred prelomom nášho letopočtu kráľ Ptolemaios Piaty, ktorý zakázal vyviesť do neďalekého kráľovstva zvaného Pergamon čo i len hárok papyrusu. Znepáčilo sa mu totiž, že pergamonský vládca Eumenes Druhý pozýval do svojej krajiny učencov z celého sveta a pre jeho knižnicu spisovali svoje myšlienky do pergamonových kníh. V Pergamone si však poradili aj bez papyrusu - vynašli úplne novú a oveľa praktickejšiu látku, na ktorú sa dalo písať. Nazvali ju podľa svojej krajiny - pergamen.

Pergamen sa vyrábal tak, že sa koža z jahniat, kôz alebo teliat niekoľko dní močila v roztoku vápna, potom odstránili srsť, zvyšky mäsa a blany a takto očistenú kožku znova namočili do vápenného roztoku. Potom ju zrovnali ostrým nožom, napli do dreveného rámu, vysušili a napokon povrch po oboch stranách upravili morskou penou a kriedou. Výroba pergamenu nebola vďaka dostupným surovinám veľmi drahá a dal sa vyrobiť prakticky kdekoľvek na svete. Navyše v porovnaní s papyrusom bol oveľa praktickejší: bol pevný, nelámal sa, netrhal, až tak veľmi mu neškodilo vlhko a hlavne, dalo sa naň písať z oboch strán.

Rimania, ktorý do vtedy používali voskové tabuľky, pergamen veľmi uvítali a hojne ho začali používať. Ukladali ho podobne ako tabuľky, jeden na druhý a zväzovali motúzom cez dierky na okraji. Tak sa vlastne zrodila prvá hranatá knižka, podobná tým dnešným. Dalo sa v nej pohodlne listovať, mohla sa zviazať do tvrdých dosiek a prenášať tak bez rizika poškodenia. Starí Rimania ju nazvali kódex podľa klátika (po latinsky coudex, codex), z ktorého sa štiepali doštičky, tvoriace základ už spomínaných tabuliek.

Pergamen sa často farbil na purpurovo a oranžovo. Právo používať takýto farebný pergamen bol výsadou byzantských cisárov, v stredoveku ho používala cirkevná hierarchia. Manufaktúrnym spôsobom sa pergamen vyrábal už v staroveku, staršom stredoveku ho pre svoju potrebu vyrábali kláštory. S rozvojom remesiel sa postupne výroba pergamenu stala remeselnou živnosťou, ktorú vykonávali pergamenisti nazývaný tiež pergamenári. Na území Slovenska bol až do 14. storočia pergamen jediným materiálom používaným na písanie a tlač, a slovenský pergamenári sa zvyčajne pridružovali do remeselného cechu blanárov. Výroba tohto materiálu sa udržala až do 18. storočia, hoci už 3 storočia predtým sa u nás začal udomácňovať nový lacnejší materiál - papier.

Prvý papier na svete vôbec, ktorý bol priamym predchodcom dnešného priemyselne vyrábaného papiera, vyvinuli ešte v 2. storočí pred n.l. v Číne. Na jeho výrobu používali prírodné vlákna z viacerých rastlín, najmä však zo žihľavy, konope a moruše. Už v tých časoch však papier obsahoval aj vlákna používané v textíliách, tzv. handry. Číňania výrobné tajomstvo papiera dlho starostlivo chránili, postupne sa však rozšíril do okolitých krajín. Do Európy priniesli papier pri svojich bojových výpravách Arabi, ktorí jeho výrobné tajomstvo vylákali od čínskych zajatcov.

Tak sa papier začal v Európe údajne vyrábať už v 9. storočí, ale historicky zdokumentované sú až španielske a francúzske papierne z 12. storočia. Jeho výhoda oproti pergamenu okrem iného spočívala v tom že bol tenší a ľahší a najmä lacnejší a tak sa jeho výroba stále viac a viac rozširovala. Ku nám na Slovensko sa papier dostal v 14. storočí. Najstaršia papierová listina napísaná na Slovensku je list kardinála Gentileho z r. 1301 alebo 1310, ktorý bol napísaný v Bratislave a adresovaný sedmohradskému biskupovi Benediktovi. Papier dovážali prevažne talianski obchodníci - sprostredkovane cez viedenských veľkoobchodníkov. O storočie neskôr, keď sa už prakticky celá administratíva uskutočňovala na papieri, stratilo Taliansko svoje výsadné postavenie a papier k nám prúdil z francúzskych, španielskych a portugalských papierní. V 16. storočí sa začína s výrobou aj na území Slovenska, ale väčšinu spotreby naďalej pokrýva nemecký, rakúsky a český papier.

Prvé doložené správy o výrobe papiera na Slovensku pochádzajú z roku 1530, kedy, podľa uchovaných historických záznamov, bola počas obliehania Levoče vypálená papiereň. Ručná výroba papiera sa postupne na Slovensku natoľko udomácnila, že slovenský papier putoval do Budapešti, Miškolca, Debrecína a ďalších miest. V druhej polovici 19. storočia bolo na našom území úctyhodných 105 ručných papierní. Ručné papierne patria právom k nášmu historickému bohatstvu a práca papiernických majstrov je dokladom kultúrnej vyspelosti nášho národa. Žiaľ, ako to už u nás býva, nezachovala sa ani jediná historická budova starej papierne. Našťastie však máme k dispozícii nie len samotné výrobky slovenských papiernických majstrov, ale aj dobové záznamy o ich živote, profesionálnom raste aj o historických spôsoboch predaja papiera a o vtedajších cenách.

Manufaktúra PETRUS, ako jediná papiereň na Slovensku po 150 ročnej odmlke obnovila výrobu ručného papiera u nás a znovu sa zaradila medzi tradičné európske papierne, ktoré dokázali zachovať bez prerušenia výrobu niekoľko storočí. Spolu s tlačiarňou TULLIUS, ktorá využíva klasické tlačiarenské techniky, organizuje prednášky a exkurzie do svojej malej manufaktúry.